San Matiou 17
17
1Sièi jou aprè Jèsu prengué ’m’ eou Pèire, Jaque e Jan soun frèro, lei mené à l’ escar su d’ uno aouto mountagno,
2E siègué transfigura davan elei: soun visáji devengué lusèn coumo lou souleou, e sei vièsti blan coumo la nèou.
3En meme tèn viguéroun parèisse Mouïs’ e Elïo que charrávoun em’ eou.
4Alor Pèire prenèn la paraoulo, digué à Jèsu: Signour, sian bèn èicí, fen‐li, se vou plai, tres tènto, uno pèr vou, uno pèr Mouïso, e uno pèr Elïo.
5Couro parlav’ enca, un niou luminous lei curbé: e sourté d’ aqueou niou uno vouas que fagué ’nténdr’ aquelei paraoulo: Aquéstou d’ èicí es moun Fiou bèn‐èima, en cu ai mé touto moun afecièn; escoutà‐lou.
6Lei diciple leis aguèn entendudo, toumbéroun lou visáji contro tèrro, e sièguéroun abasima d’ uno grando crento.
7Mai Jèsu s’ aprouchan lei touqué, e li digué: Drèissà‐vou, e agué pa poou.
8Alor enaoussan leis uèi, viguéroun que Jèsu soulé.
9Doou tèn que decendièn de la mountagno, Jèsu li fagué ’queou coumandamen, e li digué: Parlé ’n degun de ce qu’ avè vi, finc’ à que lou Fiou de l’ ôm’ ague ressucita d’ entre lei mouar.
10Sei diciple l’ interroujéroun alor, e li diguéroun: Pèrqué doun lei scribe dièn que foou qu’ Elïo vèngu’ aouparavan?
11Mai Jèsu li respoundé: Es verai qu’ Elïo deou veni e que restablira touto caouvo.
12Mai vou desclári qu’ Elï’ es deja vengu, e l’ an pa counouissu; mai l’ an trata coumo l’ a plèisu. Es coum’ acô que faran soufri lou Fiou de l’ ôme.
13Alor lei diciple coumpréngueroun qu’ èro de Jan‐Batisto que l’ aviè parla.
14Couro siègué vengu vèr lou pople, un ôme s’ aprouché d’ eou, que si jité à jinous à sei pè, e li digué: Signour, aguè pièta de moun fiou qu’ es lunatique, e que soufrisse fouèsso: car toumbo souven din lou fuè, e souven din l’ aigo.
15L’ ai presenta ’ vouèstei diciple; mai an pa pouscu lou gari.
16Jèsu li respoundé, en dian: O raç’ incredul’ e despravado! finc’ à can serai emé vaoutrei? finc’ à can vou soufrirai? Menà‐m’ aquel enfan.
17E Jèsu aguèn menaça lou demoun, sourté de l’ enfan, e subran l’ enfan siègué gari.
18Alor lei diciple venguéroun trouva Jèsu soulé, e li diguéroun: Pèrqué naoutr’ avèn pa pouscu couècha ’queou demoun?
19Jèsu li respoundé: Es à caouso de vouèst’ incredulita. Car vou diou en verita, que s’ avià de fé coum’ un gran de rabanèlo, dirià ’n aquelo mountagno: D’ aqui, vai‐t’ en èila, que l’ anariè; e que rèn vou seriè ’mpoussible.
20Mai aquelo raço de demoun s’ embandisse que par la prïèr’ e par lou júni.
21Cour’ èroun en Galilèyo, Jèsu li digué: Lou Fiou de l’ ôme deou èstre mé ’ntre lei man deis ôme:
22E lou faran mouri, e ressucitara lou tresième jou: ce que li fagué fouèsso peno.
23Estèn vengu à Cafarnaün, aquelei que reçúboun lou tribu de douèi dramo venguéroun trouva Pèire, e li diguéroun: Es que vouèste mèstre pago pa lou tribu?
24Li respoundé: Si, lou pago. E estèn intra din lou loujis, Jèsu prengué lou davan, e li digué: Simoun, que v’ en sèmblo? De cu ’s que lei rèi de la tèrro reçúboun lei tribu e leis impôs? es‐t‐i de sei propreis enfan, vô deis estranjiè?
25Deis estranjiè, respoundé Pèire. Jèsu li digué: Leis enfan nen soun doun esèn.
26Mai afin que leis escandalisen pa, anà‐v’ en à la mar, e mandà vouèsto caneto, e lou proumiè pèi que tirarè de l’ aigo, prenè‐lou, e durbè‐li la bouco; li trouvarè ’no pèço d’ arjèn de catre dramo, que prendrè, e que dounarè pèr iou e pèr vou.
Currently Selected:
San Matiou 17: OCI1866
Highlight
Copy
Compare
Share
Want to have your highlights saved across all your devices? Sign up or sign in
Published in London in 1866.