Nasmerovanie smútku k nádeji a uzdraveniuUkážka

Nachádzať radosť v Ňom

Vždy som sa považovala za kresťanku, ale môj manžel nemal žiadny vzťah k Bohu, takže sme o tom nehovorili. Nezosobášili sme sa v kostole a nikdy sme spolu do kostola nechodili. 

Keď mu diagnostikovali rakovinu pľúc v IV. štádiu, hneď sme vedeli, že náš spoločný čas sa chýli ku koncu. V tom čase som veľa modlila. Sústredila som sa na to, aby Mikeove posledné dni boli čo najlepšie. Chcela som sa o neho postarať. Využila som všetku svoju vôľu a silu, aby som pre neho zostala pozitívna a plná nádeje.

Keď som sa už oňho nemohla starať, akoby sa celý môj svet zastavil.

Nakoniec som sa zbavila vecí, ktoré som sľúbila vyhodiť, keď ešte žil, napríklad ponožiek s dierami. Trvalo to šesť rokov, no pred pár mesiacmi som konečne darovala zvyšok jeho oblečenia. Až donedávna som nebola pripravená ich podarovať. Ty to urob tak, ako to cítiš ty. Nezáleží na tom, ako dlho to potrvá.

Dlho som nebola v kostole. Pozerala som to, čo som láskyplne nazývala „pyžamový kostol“ (bohoslužba v televízii, ktorý som mohla pozerať v pyžame alebo nahrať a pozrieť si ju, keď som mala čas). Neviem, prečo mi nenapadlo, že mi niečo chýba. „Kde sú dvaja alebo viacerí...“ Áno, o to všetko som prichádzala. A navyše, je všetko to pohodlie naozaj kladenie Boha na prvé miesto?

Ale po Mikeovej smrti sa môj vzťah s Bohom dramaticky zmenil. Pomaly som sa opäť začala cítiť pohodlnejšie pri modlitbe a modlila som sa nahlas. Vyhradila som si čas, aby som sa zastavila a načúvala Jeho vedeniu. Roky som trpela úzkosťou až do bodu panických záchvatov. Bála som sa, že pod tlakom stresu opäť podľahnem, ale čím viac som sa obracala k Nemu, tým ľahšie sa mi darilo zbaviť sa obáv.

Teraz kráčam v prvom rade s Bohom. On je číslo jeden v mojom živote a všetko ostatné je až za Ním. Moja úzkosť je menšia a moje srdce tancuje radosťou každý deň. Našla som kostol, ktorý milujem, a moja cirkevná rodina a priatelia posilnili moju vieru veľmi silným spôsobom. Takisto mi to dalo príležitosť zdieľať svoju skúsenosť so smútkom s ostatnými, aby som im mohla pomôcť uniesť bremeno ich vlastných strát. Áno, po strate manžela sa môj život úplne zmenil, ale uprostred bolesti som našla nečakané požehnania, za ktoré som nesmierne vďačná.

Nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si napísal naše príbehy oveľa lepšie, ako by sme to kedy dokázali my. Keď sa naše plány nevyvíjajú podľa našich predstáv alebo situácie nedopadnú tak, ako sme dúfali, pomôž nám veriť, že máš v pláne niečo lepšie, a to aj vtedy, keď to tak nevyzerá. Keď sa bolesť a utrpenie zdajú dlhšie ako noc, ukáž nám záblesky tvojej radosti a požehnania, ktoré prídu s ranným svitaním. Amen.