Neochvejná nádejUkážka

Vytrvajme spoločne

Čítanie: 2. Korinťanom 1, 3–11

SOAP: 2. Korinťanom 1, 9–11

Pavol a jeho spoločníci znášali také veľké utrpenie, že si boli istí, že ho neprežijú. Neskôr však Pavol pochopil, že účelom ich utrpenia bolo, aby sa pri záchrane spoliehali na Boha, a nie na vlastné sily. Pavol si uvedomoval, že Božie vyslobodenie nie je jednorazová udalosť, podobne ako utrpenie tiež nie je jednorazová udalosť. Vedel, že bude opäť trpieť, ale bol si tiež úplne istý, že Boh ho opäť vyslobodí.

Táto pasáž nám ukazuje, ako spoločenstvo zareagovalo na utrpenie. Nie sme určení na to, aby sme trpeli sami. Pavol sa podelil o svoje utrpenie, aby mu ostatní veriaci pomohli svojimi modlitbami. Vedel, že modlitba je mocná a modlitby jeho bratov a sestier mu prinesú útechu v utrpení.

Boh je stvoriteľom našich duší. On vie, ako nás najlepšie potešiť. Keďže my dostávame od Boha útechu, keď trpíme, môžeme na oplátku utešovať iných. Útechu nachádzame v Kristovi, pretože vieme, že trpel rovnako ako my. Môžeme potešiť druhých tým, že ich uistíme, že Boh, ktorý potešil nás v našom utrpení, urobí to isté aj pre nich. Keď uznáme ich bolesť, umožní nám to podeliť sa o trvalú, skutočnú nádej, ktorú máme v Kristovi.

Ako Kristovo telo môžeme spolu nielen trpieť, ale aj radovať sa. Keď sa ostatní kresťania pripojili k Pavlovi v modlitbe, mohli sa tiež radovať a ďakovať Bohu za vypočutie ich modlitieb.

Naše utrpenie nás vedie k tomu, aby sme sa spoliehali na Boha, a nie na seba. A tiež by nás malo viesť k hlbšiemu spoločenstvu s Kristovým telom, keď sa za seba navzájom modlíme a potešujeme. Ľahšie vytrváme, ak sme súčasťou Kristovho tela. Nemusíme trpieť sami a môžeme pomôcť druhým, keď trpia. Vytrvalosť najlepšie budujeme spoločne, ako Kristovo telo. Požiadajme o pomoc, navzájom sa utešujme a spoločne vytrvajme.