Takto by to nemalo byť: 5-dňová výzva Lysy TerKeurstovejUkážka

Proces pred sľubom

Zápas s našimi najhlbšími sklamaniami je ťažký.

V najskrytejších chvíľach chceme vykričať všetky slová, ktoré nepoužívame v prítomnosti našich kresťanských priateľov, o tom, ako je všetko nespravodlivé. Ale sú aj chvíle nádeje... keď chceme pridať hlasitosť hudbe chvál, pozdvihnúť úprimné modlitby a prehlásiť, že Boh je dobrý.

To je presne to, aké to je byť človekom — bolí nás to, ale stále máme nádej.

A taký je Dávid v Žalme 40. V prvých desiatich veršoch chváli Dávid Boha za to, že ho vyslobodil, ale potom vo veršoch 11–17 musí volať, aby ho Boh znova vyslobodil. Bolí ho to, ale stále dúfa.

Dúfanie neznamená, že ignorujeme realitu. Nie, dúfanie znamená, že uznávame realitu tým istým dychom, ktorým uznávame Božiu zvrchovanosť.

Našu nádej nemožno naväzovať na to, či sa okolnosti alebo iná osoba zmení. Naša nádej musí byť naviazaná na nemeniaci sa Boží prísľub. Dúfame v dobro, ktoré vieme, že Boh v konečnom dôsledku vynesie z našej situácie, či už to dobro bude zodpovedať našim túžbam, alebo nie. A niekedy to chvíľu potrvá. Proces si s najväčšou pravdepodobnosťou bude vyžadovať, aby sme ostali vytrvalí. Trpezliví. Možno dokonca aj, aby sme dlhodobo znášali utrpenie.

Úprimne povedané, chápem, že to môže byť ohromujúce.

Túžim po sľúbenom požehnaní zo Žalmu 40,5: „Blahoslavený muž, ktorý svoju nádej vkladá do Hospodina.“ Zabúdam, že tento druh dôvery v Boha je často súčasťou dlhodobej zaťažkávacej skúšky. Boh sa mi nevysmieva. Boh si ma vyberá, aby som osobne prežila jedno z Jeho prisľúbení.

Je to česť. Ale nie vždy to tak vyzerá. Musím prejsť hlbokými roklinami procesu, kým nebudem dokonale pripravená na prežitie prisľúbenia.

O niektorých z týchto roklinách čítame vo veršoch 1–3 zo 40. Žalmu:

„Túžobne som očakával Hospodina;

sklonil sa ku mne a počul moje volanie o pomoc.

Vytiahol ma z jamy hrôzy,

z bahna a blata.

Nohy mi postavil na skalu

a spevňuje moje kroky.

Do úst mi vkladá novú pieseň,

chválospev na nášho Boha.

Mnohí to uvidia, budú sa báť

a dúfať v Hospodina.“

Myšlienka trpezlivého čakania v 1. verši je v tomto Žalme nesmierne dôležitá. Hebrejské slovo naznačuje, že čakanie stále prebieha a má v sebe podtón nedočkavosti a nádeje.

Takže keď chcem pevnú skalu, na ktorej môžem stáť, najskôr musím trpezlivo čakať, až ma Pán vytiahne z blata a bahna a postaví moje nohy na skalu. Slovo „postaví“ je v pôvodnej hebrejčine qum, čo znamená povstať alebo zaujať stanovisko. Predtým, ako môžem zaujať stanovisko, Boh ma musí previesť procesom vyslobodenia z toho, čo ma drží v zajatí.

Tiež chcem tú novú sľúbenú pieseň. Všimol si si, čo predchádza žalmový prísľub novej piesne? Sú nimi volania k Pánovi o pomoc. Tie najsilnejšie chválitebné piesne sú často hrdelné výkriky bolesti, ktoré sa zmenili na nádherné melódie.

A platí to aj pre teba.

Pokračuj a krič k Nemu, priateľu. Stále v Neho dúfaj. A vedz, že Boh vezme každý výkrik, ktorý si vyslovil a usporiada tieto zvuky do nádhernej piesne.

ODPOVEDZ: Zamysli sa nad veršami v Žalme 40, ktoré sme dnes študovali. Ktoré z nich hovoria priamo o tvojej situácii? Ako sa zmenil tvoj pohľad na výsledok, po ktorom túžiš?