Žalmy 42:1-11

Ako laň dychtí po bystrinách, tak moja duša dychtí po tebe, Bože. Moja duša má smäd po Bohu, po živom Bohu. Kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? Slzy mi bývajú chlebom dňom i nocou, keď sa ma každý deň pýtajú: „Kde je tvoj Boh?“ Spomínam na to a dušu si vylievam, ako som chodieval so zástupom a vodieval do Božieho domu slávnostný zástup so zvučným plesaním a s vďakou. Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu. Moja duša je skľúčená, preto sa rozpomínam na teba z krajiny jordánskej, z končiarov Chermónu, z vrchu Micár. Hlbina hlbine ozýva sa na hukot tvojich vodopádov. Všetky tvoje príboje a vlny valia sa cezo mňa. Vo dne mi Hospodin preukazuje milosť, v noci je mi jeho pieseň modlitbou k Bohu môjho života. Poviem Bohu, svojej Skale: „Prečo si na mňa zabudol? Prečo mám chodiť v smútku utláčaný nepriateľom?“ Kosti ma smrteľne bolia a protivníci ma ešte tupia, keď sa ma pýtajú každý deň: „Kde je tvoj Boh?“