Izaiáš 40:1-17

„Potešujte, potešujte môj ľud,“ vraví váš Boh. „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončila jeho otrocká služba, že je odčinená jeho vina, že dostal z rúk Hospodina dvojnásobný trest za všetky svoje hriechy.“ Hlas volá: „Na púšti pripravte cestu Hospodinovi, v stepi urovnajte chodník nášmu Bohu! Každé údolie nech sa zdvihne, každý vrch a kopec nech sa zníži. Všetko nerovné nech sa vyrovná a nech sa vyrovnajú hrbole, lebo sa zjaví Hospodinova sláva a naraz ju uzrú všetci; lebo prehovorili Hospodinove ústa.“ Hlas vraví: „Volaj!“ Nato som povedal: „Čo mám volať?“ „Všetko, čo má telo, je ako tráva a všetka jeho nádhera je sťa poľný kvet. Tráva uschne, kvet zvädne, ak ho ovanie dych Hospodina. Naozaj, ľudia sú ako tráva. Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky.“ Vystúp na vysoký vrch, ohlasovateľ radostnej zvesti Sionu, mocne pozdvihni svoj hlas, ohlasovateľ radostnej zvesti Jeruzalemu! Hlasno volaj, neboj sa, povedz judským mestám: „Hľa, váš Boh!“ Pozri, Pán, Hospodin, prichádza v moci, vládne svojím ramenom. Hľa, nesie odmenu a jeho pláca ide pred ním. Ako pastier bude pásť svoje stádo, svojím ramenom ho zhromaždí, baránky vezme do náručia a tie, čo pridájajú, nežne bude viesť. Kto kedy priehrštím odmeral vody mora, kto piaďou premeral nebesá, kto vtesnal všetok prach zeme do merice a odvážil vrchy na váhe a pahorky na vážkach? Kto obsiahol ducha Hospodina a kto ho svojou radou poúčal? S kým sa radil, kto ho poúčal, kto ho učil ceste práva, kto mu dával vedomosti a dal mu spoznať cestu chápania? Hľa, národy sú sťa kvapka z vedra, pokladajú sa za prášok na vážkach. Hľa, ostrovy zavážia ako zrnko piesku, Libanon nestačí na založenie ohňa a jeho zverina nestačí na spaľovanú obetu. Všetky národy sú pred ním ničím, pokladá ich za ničotu.