Logo YouVersion
Ikona Hľadať

Joel 2:1-17

Joel 2:1-17 - Zatrúbte na roh na Sione, kričte na poplach na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia krajiny, lebo prichádza deň Hospodina. Áno, blízko je deň tmy a temnoty, deň hustých oblakov a mrákavy. Ako ranný úsvit po vrchoch rozprestiera sa početný a mocný ľud, jemu podobný nebol od vekov ani po ňom nebude až do čias najvzdialenejších pokolení. Pred ním zožiera oheň, za ním spaľuje plameň. Ako záhrada Eden je pred ním celá krajina a za ním znivočená púšť. Nič neutečie pred ním. Vzhľadom sa podobajú koňom a bežia ako tátoše. Sú ako rachot vozov, keď poskakujú po končiaroch vrchov. Sú ako praskot blčiaceho ohňa, ktorý spaľuje slamu. Sú ako mocný ľud, ktorý je pripravený na boj. Národy sa chvejú pred nimi a tváre všetkých blednú. Bežia ako hrdinovia, vystupujú na hradby ako bojovníci. Každý ide svojou cestou, neodchyľuje sa od svojej dráhy. Nikto nevráža do druhého, každý ide svojím smerom, i cez strely sa neprestajne rútia. Vtrhnú do mesta, vybehnú na hradby, vystúpia na domy, vlezú ako zlodej cez okná. Pred nimi sa zatrasie zem, nebesá sa zachvejú, slnko a mesiac stemnejú a hviezdy stratia svoj jas. Hospodin vydá povel svojmu vojsku, lebo jeho tábor je veľmi veľký a mocní sú tí, čo splnia jeho rozkaz. Preto je deň Hospodina veľký a veľmi hrozný. Kto ho môže zniesť?“ „Teraz však,“ znie výrok Hospodina, „vráťte sa ku mne celým srdcom, v pôste, plači a náreku! Roztrhnite si srdcia, a nie rúcha, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu! Veď je milostivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý, lebo mu je ľúto spôsobiť pohromu. Ktovie, či sa opäť nezľutuje a nezanechá za sebou požehnanie, takže bude pokrmová i nápojová obeta pre Hospodina, vášho Boha. Zatrúbte na roh na Sione! Vyhláste posvätný pôst, zvolajte slávnostné zhromaždenie! Zhromaždite ľud, posväťte zbor, zvolajte starších, zhromaždite malé deti i dojčatá! Nech vyjde ženích zo svojej izby i nevesta zo svojej komôrky. Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, služobníci Hospodina, a nech prosia: ‚Ušetri, Hospodin, svoj ľud, a nevydaj na potupu svoj dedičný podiel, aby sa pohania z neho nevysmievali.‘ Prečo by mali vravieť medzi národmi: ‚Kdeže je ich Boh?‘

Zatrúbte na roh na Sione, kričte na poplach na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia krajiny, lebo prichádza deň Hospodina. Áno, blízko je deň tmy a temnoty, deň hustých oblakov a mrákavy. Ako ranný úsvit po vrchoch rozprestiera sa početný a mocný ľud, jemu podobný nebol od vekov ani po ňom nebude až do čias najvzdialenejších pokolení. Pred ním zožiera oheň, za ním spaľuje plameň. Ako záhrada Eden je pred ním celá krajina a za ním znivočená púšť. Nič neutečie pred ním. Vzhľadom sa podobajú koňom a bežia ako tátoše. Sú ako rachot vozov, keď poskakujú po končiaroch vrchov. Sú ako praskot blčiaceho ohňa, ktorý spaľuje slamu. Sú ako mocný ľud, ktorý je pripravený na boj. Národy sa chvejú pred nimi a tváre všetkých blednú. Bežia ako hrdinovia, vystupujú na hradby ako bojovníci. Každý ide svojou cestou, neodchyľuje sa od svojej dráhy. Nikto nevráža do druhého, každý ide svojím smerom, i cez strely sa neprestajne rútia. Vtrhnú do mesta, vybehnú na hradby, vystúpia na domy, vlezú ako zlodej cez okná. Pred nimi sa zatrasie zem, nebesá sa zachvejú, slnko a mesiac stemnejú a hviezdy stratia svoj jas. Hospodin vydá povel svojmu vojsku, lebo jeho tábor je veľmi veľký a mocní sú tí, čo splnia jeho rozkaz. Preto je deň Hospodina veľký a veľmi hrozný. Kto ho môže zniesť?“ „Teraz však,“ znie výrok Hospodina, „vráťte sa ku mne celým srdcom, v pôste, plači a náreku! Roztrhnite si srdcia, a nie rúcha, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu! Veď je milostivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý, lebo mu je ľúto spôsobiť pohromu. Ktovie, či sa opäť nezľutuje a nezanechá za sebou požehnanie, takže bude pokrmová i nápojová obeta pre Hospodina, vášho Boha. Zatrúbte na roh na Sione! Vyhláste posvätný pôst, zvolajte slávnostné zhromaždenie! Zhromaždite ľud, posväťte zbor, zvolajte starších, zhromaždite malé deti i dojčatá! Nech vyjde ženích zo svojej izby i nevesta zo svojej komôrky. Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, služobníci Hospodina, a nech prosia: ‚Ušetri, Hospodin, svoj ľud, a nevydaj na potupu svoj dedičný podiel, aby sa pohania z neho nevysmievali.‘ Prečo by mali vravieť medzi národmi: ‚Kdeže je ich Boh?‘

Joel 2:1-17

Joel 2:1-17