Kohelet — Kazateľ 1:1-18
Kohelet — Kazateľ 1:1-18 Slovenský ekumenický preklad s DT knihami (SEBDT)
Slová Kazateľa, Dávidovho syna, kráľa v Jeruzaleme. „Márnosť márností,“ povedal Kazateľ, „márnosť márností, všetko je márnosť.“ Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom? Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva. Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde. Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia. Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova. Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním. Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom. Ak by aj niekto o niečom povedal: „Pozri, toto je nové!“ — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr. Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom. To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať. Pomyslel som si: „Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania.“ Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom. Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.
Kohelet — Kazateľ 1:1-18 Slovenský ekumenický preklad (SEB)
Slová Kazateľa, Dávidovho syna, kráľa v Jeruzaleme. „Márnosť márností,“ povedal Kazateľ, „márnosť márností, všetko je márnosť.“ Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom? Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva. Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde. Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia. Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova. Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním. Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom. Ak by aj niekto o niečom povedal: „Pozri, toto je nové!“ — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr. Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom. To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať. Pomyslel som si: „Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania.“ Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom. Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.
Kohelet — Kazateľ 1:1-18 Sväté Písmo - katolícky preklad (SSV)
Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom. Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom? (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde. Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia. Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu. Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu - vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním. Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom. Ak je niečo, o čom by človek povedal: „Pozri toto je niečo nové!“, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi. Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali. Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, - ale to všetko je márnosť a honba za vetrom! Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať. Povedal som si v srdci: „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“ Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom. Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.
Kohelet — Kazateľ 1:1-18 Biblia - Evanjelický preklad (SLB)
Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme. Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. "Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú. ""Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť; oko sa nikdy do sýtosti nenadíva, ucho sa nikdy dosť nenapočúva. "Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové? Dávno to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred nami. Niet pamiatky po prvotných veciach, ani na neskoršie, čo nastanú, nebudú mať spomienky tí, ktorí budú neskôr. Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. Zaumienil som si múdrosťou vypátrať a vyskúmať všetko, čo sa deje pod nebom. Ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, a hľa - všetko to je márnosť a honba za vetrom. Krivé nemožno narovnať, a čo chýba, nemožno spočítať. Povedal som si: Nadobudol som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou boli v Jeruzaleme, a moje srdce zakúsilo mnoho múdrosti a poznania. Zaumienil som si poznávať múdrosť a poznať pochabosť a bláznovstvo. Spoznal som, že aj to je len honba za vetrom. Lebo kde je mnoho múdrosti, tam je mnoho mrzutosti, a kto rozmnožuje poznanie, rozmnožuje bolesť.