Veľpieseň 8:1-14

Kiež by si bol mojím bratom, ktorý sal z pŕs mojej matky! Keby som ťa na ulici stretla a vybozkávala ťa, nik by mnou neopovrhoval. Vzala by som ťa a viedla do domu mojej matky. Ty by si ma učil a ja by som ťa napojila koreneným vínom, muštom z granátových jabĺk. Ľavicu svoju má pod mojou hlavou a pravicou ma objíma. Zaprisahávam vás, dcéry jeruzalemské, neprebúdzajte a neroznecujte lásku, kým sa jej samej nebude chcieť! Kto je tá, čo vystupuje z púšte, opierajúc sa o svojho milého? Pod jabloňou som ťa roznietila. Tam tvoja matka dostala bolesti pri tvojom narodení, tam zľahla v pôrodných bolestiach tá, čo ťa zrodila. Polož si ma ako pečatidlo na svoje srdce, ako pečatidlo na svoje rameno, lebo láska je mocná ako smrť a vášeň krutá ako podsvetie. Jej žiara je ohnivá ako najsilnejší plameň. Lásku nemôže uhasiť množstvo vody, ani rieky ju nemôžu odplaviť. Ak by chcel niekto dať za lásku všetko bohatstvo svojho domu, veľmi by ním pohrdli. Máme malú sestru, ešte nemá prsníky. Čo urobíme s našou sestrou v deň, keď o ňu požiadajú? Ak je hradbou, vybudujeme na nej strieborné cimburie, ak je bránou, zatarasíme ju cédrovou doskou. Ja som hradba a moje prsia sú veže! Vtedy som sa pre neho stala tou, ktorá vychádza s ponukou pokoja. Šalamún mal vinicu v Baal-Hamóne, tú vinicu zveril strážcom. Každý by dal za jej plody tisíc strieborných. Moju vinicu, tú, čo mi patrí, mám pred sebou. Šalamún, nechaj si svojich tisíc i dvesto pre strážcov jej ovocia. Druhovia, ktorí sedávajú v záhradách, pozorne vnímajú tvoj hlas. Dovoľ aj mne načúvať! Milý môj, uteč, buď podobný gazele alebo mladému jeleňovi na balzamových vrchoch!