Kohelet — Kazateľ 2:1-11

Pomyslel som si: „Nože, choď, vyskúšaj radosť, uži dobré veci!“ Veď aj to je márnosť. O smiechu som povedal: „Pochabosť,“ o radosti: „Čo tá dokáže?“ Vymyslel som si, že svoje telo budem osviežovať vínom, moje srdce sa však bude riadiť múdrosťou. Chopím sa i hlúposti, až kým neuvidím, kde je pre ľudských synov to dobro, ktoré majú robiť pod nebom počas svojho života. Zveľadil som svoje diela: postavil som si domy, vysadil som si vinice, urobil som si záhrady a parky, vysadil som v nich rozmanité ovocné stromy, urobil som si jazerá, aby zavlažovali les rastúcich stromov. Zadovážil som si otrokov a otrokyne, mal som aj domácich sluhov, vlastnil som veľa dobytka a oviec, viac ako všetci, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme. Nahromadil som si aj striebro a zlato, poklady cudzích kráľov a krajín. Zadovážil som si spevákov, speváčky i rozkoš ľudských synov — množstvo žien. Vzrástol a rozmohol som sa viac ako ktokoľvek, kto bol predo mnou v Jeruzaleme. Navyše moja múdrosť stála pri mne. Čokoľvek si moje oči želali, nič som im neodoprel, nebránil som svojmu srdcu v žiadnej radosti, lebo srdce sa mi radovalo z celej mojej námahy a to bol môj podiel zo všetkej mojej námahy. No keď som sa pozeral na celú moju činnosť, ktorú vykonali moje ruky, a na námahu, ktorú som na ňu vynaložil, a hľa — všetko bola márnosť a honba za vetrom. Niet trvalého zisku pod slnkom.