Prvá kroník 29:10-20

Dávid dobrorečil Hospodinovi pred celým zhromaždením takto: „Zvelebený buď Hospodin, Boh nášho praotca Izraela, od vekov až naveky! Tvoja je, Hospodin, veľkosť, moc, dôstojnosť, sláva i veleba. Patrí ti všetko na nebi i na zemi. Tvoje je, Hospodin, kráľovstvo; vypínaš sa nad všetkým ako hlava. Bohatstvo a česť sú od teba. Ty vládneš nad všetkým. V ruke máš silu a moc. Na tebe záleží, či urobíš niekoho veľkým a mocným. Teraz však, Bože náš, ďakujeme ti a chválime tvoje slávne meno. Ako to, že ja a môj ľud sme sa zmohli na toľké milodary? Keďže všetko od teba pochádza, dali sme ti vlastne z tvojho. Pokladáš nás len za cudzincov a prišelcov, akými boli všetci naši predkovia. Náš pozemský čas je ako tieň bez nádeje. Hospodin, Bože náš, všetka táto hojnosť, čo sme ti prichystali na stavbu domu pre tvoje sväté meno, pochádza od teba a tvoje je všetko. Viem však, Bože môj, že skúmaš srdce a obľubuješ si úprimnosť. Z úprimného srdca som priniesol všetky tieto milodary a teraz pozorujem, že i tu prítomný tvoj ľud rád obetuje. Hospodin, Bože našich praotcov Abraháma, Izáka a Izraela, zachovaj navždy takéto zmýšľanie svojho ľudu a jeho srdce pripútaj k sebe. Šalamúnovi, môjmu synovi, daj pevné odhodlanie zachovávať tvoje prikázania, svedectvá i ustanovenia a vykonať všetko pri stavbe chrámovej budovy, na ktorú som robil prípravy.“ Potom Dávid vyzval celé zhromaždenie: „Dobrorečte Hospodinovi, svojmu Bohu!“ Celé to zhromaždenie dobrorečilo Hospodinovi, Bohu svojich otcov, a hlbokým úklonom vzdávalo poctu Hospodinovi i kráľovi.