Kráľ Dávid si šiel sadnúť pred Hospodina a zvolal: „Ani ja, ani moja rodina sme si nezaslúžili to, že si ma doviedol až sem, Hospodin, Bože. Ani to ti, Bože, nestačilo, ale si hovoril o budúcnosti domu svojho služobníka a pohliadol si na mňa, Hospodin, Bože, ako na významného človeka. Čím môže Dávid ešte prispieť k sláve, ktorou si vyznačil svojho služobníka? Ty ho predsa poznáš. Hospodin, pre svojho služobníka a podľa svojho srdca si uskutočnil celé toto veľké dielo a oznámil si všetky významné udalosti. Podľa toho, čo sme sami počuli, sa ti, Hospodin, nikto nevyrovná a okrem teba niet Boha. Kto je ako tvoj ľud Izrael, jediný národ na zemi, ktorý prišiel Boh vykúpiť za svoj ľud a preslávil sa veľkými a úžasnými skutkami, keď si vyhnal národy spred svojho ľudu, ktorý si vykúpil z Egypta? Svoj izraelský ľud si si navždy privlastnil a sám si sa, Hospodin, stal ich Bohom. Nuž teda, Hospodin, nech prísľuby, ktoré si vyslovil o svojom služobníkovi a jeho dome, platia navždy. Čo si sľúbil, splň! Nech tvoje meno nikdy nestráca platnosť a význam, aby sa hovorilo: ‚Hospodin zástupov, Boh Izraela, je pre Izrael Bohom!‘ A dom tvojho služobníka Dávida nech je pevný pred tebou.